VZŤAH MEDZINÁRODNÉHO A VNÚTROŠTÁTNEHO PRÁVA Z POHĽADU PREMIETNUTIA EURÓPSKEHO DOHOVORU O OCHRANE ĽUDSKÝCH PRÁV DO VNÚTROŠTÁTNEHO PRÁVA

RELATION BETWEEN INTERNATIONAL LAW AND NATIONAL LAW, EUROPEAN CONTRACT OF HUMAN RIGHTS PROTECTION AND NATIONAL LAW

E.Marišová

Súhrn:

Príspevok sa zaoberá vzťahom medzi medzinárodným právom a vnútroštátnym právom z pohľadu premietnutia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Vzťah medzinárodného práva a vnútroštátneho právneho poriadku je charakterizovaný zvláštnosťami najmä vzhľadom na rozdielnosť subjektov, ktorým sú adresované práva a povinnosti týchto právnych systémov.

Štáty ako subjekty medzinárodného práva nepriamo uznali zásadu superiority medzinárodného práva nad vnútroštátnym právom. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách medzi nimi i Dohovor, majú podľa čl.11 Ústavy SR prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. Ústava týmto vymedzuje pomerne úzky okruh medzinárodných zmlúv, ktoré sú inkorpované do slovenského práva.

Summary:

The relation between International law and national law can be interpreted in monistic way like a one legal system or in dualistic way - like a coexistence of two legal systems. International Law does not order how the obligations in international relations should be transfered into national law.

European contract of human rights protection obliges the contracting parties to harmonize their legal systems with claims in contract , but the way of effection of this duty is up to the state.

Kľúčové slová:

medzinárodné právo, vnútroštátne právo, monizmus, dualizmus, ľudské práva

Key words:

International law, national law, monizm, dualizm, human rights.

MATERIÁL A METÓDY

Problematika vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva a premietnutie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv do vnútroštátneho práva bola v tomto príspevku spracovaná po analýze teórie monizmu a dualizmu. Účelom príspevku je preskúmanie vzťahu medzinárodného práva a vnútroštátneho práva a upozorniť na príliš úzku kategóriu medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonmi SR v zmysle Ústavy SR.

Ako materiál boli využité Oznámenie FMZV č.209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústava č. 460/1992 Zb. Príspevok sa opiera o názory J. Malenovský (1993), M.Potočný (1996), J.Bárta (1994).

Výsledky a diskusia

Pojem základných ľudských práv ako katalógu práv a slobôd, ktoré by mali patriť každej ľudskej bytosti, vytvorila prirodzenoprávna škola. Podľa jej názoru má každý jednotlivec svoje prirodzené a večné práva ako človek a občan, ktoré vyplývajú z jeho povahy.

Prax štátov však svedčí o tom, že jednotlivec požíva len toľko ľudských práv a slobôd, koľko mu štáty vnútroštátne alebo medzinárodnoprávne priznali.

Štáty ako zvrchované jednotky mali pôvodne v zaobchádzaní s obyvateľstvom zásadne voľnosť. Táto voľnosť bola až do 1.svetovej vojny obmedzená medzinárodným právom len v dvoch smeroch. Ak išlo o cudzinca, vytváral sa postupne pojem minimálneho cudzineckého štandardu. Tento súhrn práv musel štát poskytnúť cudzincom i keby ich odopieral vlastným občanom. Ak išlo o vlastného občana, bola voľnosť štátu obmedzená len zásadou humanity, ktorej obsah však nebol celkom určitý.

K výraznejšiemu rozvoju medzinárodnej ochrany ľudských práv dochádza však až po II.svetovej vojne.

Nová koncepcia ľudských práv, ktorá sa v tej dobe rodila, charakterizovalo presvedčenie, že rešpektovanie ľudských práv má úzku spojitosť s udržaním a zaistením medzinárodného mieru a bezpečnosti. Ukázalo sa totiž, že štáty, ktoré potláčajú ľudské práva vo svojich štátoch, bývajú zvyčajne agresívne i navonok.

K medzinárodnému zakotveniu tohto nového poňatia základných ľudských práv došlo v charte OSN v r.1945. Ustanovenia charty OSN o ľudských právach však boli veľmi všeobecné. Tento nedostatok bol postupne odstraňovaný tým, že rámcové ustanovenia charty rozvíjali a konkretizovali deklarácie Valného zhromaždenia a medzinárodné dohovory. Najdôležitejšími z nich je Všeobecná deklarácia ľudských práv schválená Valným zhromaždením OSN 10.12.1948.

V rámci Európy je ochrana ľudských práv a slobôd ako regionálna úprava zakotvená v Európskom Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd z r.1950 a jedenásť protokolov postupne k nemu pripojených. Slovenská republika k nemu pristúpila s účinnosťou od 1.1.1993 . Dohovor a protokoly k nemu obsahujú najmä tieto ľudské práva a základné slobody : právo na život, zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, zákaz otroctva, nútenej alebo povinnej práce, právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, právo na riadne súdne konanie, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, sloboda prejavu, právo na uzatvorenie manželstva a založenie rodiny v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, a ďaľšie práva obsiahnuté v protokoloch - právo na pokojné užívanie majetku a právo na vzdelávanie, zákaz zbaviť osobu slobody pre neschopnosť splniť zmluvné záväzky, právo slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu vrátane vlastnej, zrušenie trestu smrti, právo na preskúmanie výroku súdu o vine a treste, právo na odškodnenie za justičné omyly v trestných veciach.

Ak chceme určiť vzťah Dohovoru ako prameňa medzinárodného práva k vnútroštátnemu právu, musíme si uvedomiť, že vzťah medzinárodného práva sa viac alebo menej spravuje monistickou alebo dualistickou koncepciou. Podstata monistickej koncepcie spočíva v zásade na myšlienke, že vnútroštátne právo a medzinárodné právo tvoria jeden právny systém a nemožno rozlišovať kvalitatívne viac rôznych práv. Normy nižšej právnej sily nemôžu byť v rozpore s normami vyššej právnej sily a pritom nezáleží, či sa jedná o normu medzinárodného práva alebo vnútroštátnu normu, záleží len na stupni právnej sily. Medzi normami rovnakej právnej sily sa potom uplatní princíp lex posterior derrogat lex priori, teda neskoršia norma ruší skoršiu.

Dualistická koncepcia zastáva opačné stanovisko a považuje rozdiely medzi oboma právnymi sférami za podstatné, čo vylučuje ich jednotu. Medzi normami oboch právnych systémov nemôže dôjsť teoreticky ku konfliktu, pretože oba právne systémy sú adresované inému subjektu práv a povinností. Normotvorcami i adresátmi medzinárodného práva sú predovšetkým štáty, pričom subjektmi vnútroštátneho práva sú fyzické a právnické osoby. V prípade, že norma medzinárodného práva upraví pomery vnútri jednotlivých štátov - napr. niektoré ľudské právo, predpokadom účinnosti vo vnútroštátnom merítku je jej predchádzajúce prijatie štátom.

Štáty nepriamo uznali zásadu superiority medzinárodného práva viacerými spôsobmi. Vyjadruje to existencia obyčajového pravidla” pacta sunt servanda ” pričom “pacta” sa interpretujú okrem zmlúv i akékoľvek záväzky medzinárodného práva.

Z prijatej zásady logicky vyplýva, že štáty by automaticky mali rešpektovať nadradenosť medzinárodného práva a normy medzinárodného práva by mali mať prednosť i pred ústavou (monistický princíp s primátom medzinárodného práva).

Analýza a porovnávanie vnútroštátnych poriadkov však nasvedčuje preferencii dualistického riešenia, pri ktorom si každý štát ponecháva konečné rozhodnutie v tom, ktoré normy medzinárodného práva prenesú do svojho právneho poriadku a akým spôsobom. Medzinárodné právo neupravuje spôsob, ako majú byť záväzky medzinárodného práva prenesené do práva vnútroštátneho. Preto existuje množstvo variantov recepcie medzinárodného práva. V anglosaskom systéme sa tradične vyskytujú adopcie, t.j. použitie pravidla medzinárodného práva vnútroštátnym sudcom pri jeho rozhodovacej činnosti.

V kontimentálnom systéme sa vyskytujú najmä tieto formy recepcie medzinárodného práva :

· transformácie,

· adaptácie,

· inkorporácie.

Prvé dva spôsoby recepcie vychádzajú striktne z dualistického ponímania a nedochádza pri nich k prelínaniu medzinárodného práva a vnútroštátneho práva. Tieto spôsoby zodpovedajú skôr nižšiemu stupňu právnej integrácie medzinárodného spoločenstva.

Inkorporácia je určitým kompromisom medzi dualistickým a monistickým prístupom, ktorý predpokladá jednostranný akt recepcie, ponecháva však normatívnemu obsahu jeho medzinárodnoprávnu formu tak, že formu medzinárodného práva prenesie do vnútroštátnej právnej sféry bez toho, aby pritom stratila formu medzinárodného práva. Preto inkorporácia lepšie zodpovedá potrebám zjednotenia medzinárodného spoločenstva i priority medzinárodného práva.

S otázkou recepcie medzinárodných záväzkov do hierarchicky budovanej sústavy vnútroštátrneho práva súvisí i nutnosť určenia ich právnej sily. Pre prírpad kolízie s normami vnútroštátneho práva je potrebné stanoviť, či prevládne domestikovaná medzinárodná norma alebo vnútroštátna norma.

Prax jednotlivých štátov pri recipovaní noriem medzinárodného práva sa značne líši. Normy medzinárodného práva, resp. medzinárodné zmluvy môžu mať :

· právnu silu ústavných zákonov (Holandsko),

· prednosť pred zákonmi (Francúzsko, Nemecko),

· rovnocenné postavenie so zákonmi (štáty Latinskej Ameriky).

Ústava SR č.460/1992 Zb. Vo svojom článku 11 udeľuje medzinárodným zmluvám o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd.

Toto ustanovenie potvrdzuje inkorporáciu medzinárodných zmlúv o ľudských právach do slovenského práva. Tieto zmluvy vyhlásenín nenadobúdajú formu vnútroštátneho práva. Parlament len udeľuje súhlas, ten však nie je dávaný v niektorej z foriem slovenského práva. Zmluvy sa vyhlasujú oznámením Ministerstva zahraničných vecí, teda nie zákonom alebo vyhláškou.

Ak podrobnejšie analyzujeme tento článok ústavy SR zistíme, že inkorporuje do slovenského práva len úzku kategóriu zmlúv “ o ľudských právach a základných slobodách”. Teda bezprostredne záväznými sa nemôžu stať zmluvy, ktoré síce obsahujú jednotlivé ľudskoprávne ustanovenia, ale ich celková povaha je iná - napr. politické zmluvy.

Rozlišovanie zmlúv o ľudských právach a ostatných zmlúv má svoj historický dôvod, a to rozsiahle porušovanie medzinárodne chránených ľudských práv prednovembrovým Československom. Inkorporácia ľudskoprávnych zmlúv bola žiadúca a užitočná, ale v súčasnej dobe už nepostačuje. Ústava SR by mala umožniť inkorporáciu všetkých zmluvných ustanovení spôsobilých k priamemu vnútroštátnemu použitiu.

Ekvivalentom citovaného článku Ústavy je článok 60 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorý stanovuje : “ Nič v tomto Dohovore nemôže byť definované spôsobom, aby obmedzovalo alebo zrušilo domácu právnu úpravu zmluvnej strany dohovoru, resp. platnosť zmluvy, ktorou je viazaná ohľadne ľudských práv a slobôd “.

Európsky dohovor má teda prednosť pred vnútroštátnymi normami. Zaväzuje zmluvné strany, aby svoje právo a právnu prax zosúlaďovali s požiadavkami zakotvenými v Dohovore, ale ponecháva na samostný štát spôsob realizácie tohto inperatívu. V súčasnosti prevláda názor, že neexistuje záväzok prevzatia (inkorporácie) Dohovoru do domáceho právneho systému. Ani článok 13 “ právo mať k dispozícii učinný procesný prostriedok ochrany proti štátu pre prípad, že porušuje práva garantované Dohovorom “, nepredstavuje takýto záväzok.

Úlohou štátu a jeho zodpovednosťou voči medzinárodnému spoločenstvu je obsah medzinárodného práva zabezpečiť zodpovedajúcim spôsobom v práve vnútroštátnom. Publikačnou normou vzťahujúcou sa na medzinárodné zmluvy je § 6 zák.č.1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR. Podľa tohto § sa v zbierke vyhlasujú medzinárodné zmluvy spolu s plným znením zmluvy, ak táto zmluva :

· je ratifikovaná prezidentom republiky,

· alebo sa zmluva týka právneho postavenia, alebo záujmov osôb a organizácií.

Ako je vidieť, podmienky sú tak široké, že publikácii v plnom znení podlieha v podstate každá zmluva. Zo samotného faktu, že zmluva bola Ministerstvom zahraničných vecí v zbierke vyhlásená, však nemožno usudzovať, že sa jedná o zmluvu majúcu prednosť pred zákonom a ani to, že zmluva si vyžaduje vykonanie zákonom. Publikácia je však ako vnútroštátny akt z hľadiska medzinárodného práva irelevantná a medzinárodnú viazanosť republiky zmluvou je treba posudzovať podľa medzinárodných kritérií. To znamená, že zmluva je platná už vtedy, ak bola podpísaná orgánom ústavne k tomu oprávneným a ak bol dodržaný mechanizmus v zmluve samotnej predvídaný. Takým mechanizmom je najmä u mnohostranných zmlúv uloženie listiny o prístupe, uplynutie lehoty, príp. iné podmienky stanovené samotnou zmluvou pre to, aby signatársky štát bol považovaný za zmluvnú stranu.

Súčasnú právnu úpravu vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva v SR možno hodnotiť ako príliš opatrnú. Nereflektuje dostatočne na nové medzinárodné, hlavne európske tendencie k väčšej otvorenosti vnútroštátneho práva normám medzinárodného práva.

Literatúra :

1. Malenovský, J. : Mezinárodní právo veřejné Obecná část, PF MU Brno a nakl. Doplněk Brno, 1993

2. Potočný, M. : Mezinárodní právo veřejné, Zvláštní část, Nakladatelství C.H. Beck, 1996

3. Bárta, J. : Některé otázky přístupu k mezinárodní umluvě a potřeby transformace

do vnítrostátniho práva, Právnik 9-10, 1994

4. Michiel, L. Van Emmerik : Európsky dohovor o ľudských právach . Základné princípy a

mechanizmus kontroly, Justičná revue 9-10, 1994