Spoločná poľnohospodárska politika naozaj pre všetkých?

Návrhy Európskej komisie (EK) na financovanie rozšírenia Európskej únie vyvolali veľkú nespokojnosť v metropolách kandidátskych krajín, najmä pokiaľ ide o začiatočnú úroveň dotácií pre poľnohospodárov.

Návrh hovorí o celkovom rozpočte vo výške 40,16 miliardy eur na roky 2004 až 2006. Táto suma je takmer o 2,5 miliardy eur nižšia ako to umožňuje finančný rámec schválený v roku 1999 v Berlíne v tzv. Agende 2000. Navyše, zahŕňa aj príspevky nových členov vo výške asi 16,5 miliardy eur (ročne 5,5 mld. eur).

Po vstupe do únie budú farmári z nových krajín dostávať tzv. priame platby len vo výške 25 percent v porovnaní s roľníkmi z terajších členských štátov. Budú pritom musieť čakať až desať rokov, kým sa aj im ujdú priame dotácie v plnej výške. Oporou im majú byť opatrenia na podporu trhu a posilnenie fondov na rozvoj vidieka.

Ani členské krajiny však nie sú jednotné v názore na financovanie rozširovania. Niektoré krajiny síce akceptujú návrh EK, ktorý neprekročil výdavkový strop dohodnutý v Berlíne, čistým prispievateľom do európskeho rozpočtu, Nemecku či Holandsku, sa však tento balík zdá príliš štedrý. A hoci kritiku Európskej komisie za to, že nedokáže odpovedať na otázku, prečo pre súčasných členov platia iné pravidlá, napríklad pri rozdeľovaní subvencií, ako pre nových členov, možno považovať za oprávnenú, politická matematika v tomto prípade hovorí jasnou rečou.

Rovnicou je totiž súvislosť rozširovania s reformou Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP), na ktorú EÚ prinútila epidémia slintačky a krívačky a BSE. A hlavnými premennými sú júnové prezidentské voľby vo Francúzsku, septembrové parlamentné voľby v Nemecku a napokon aj december 2002, kedy by sa mali ukončiť prístupové rokovania s desiatimi pokročilými kandidátmi.

Prehodnotením CAP by sa únia mohla v podstate už začať zaoberať teraz. Vzhľadom na voľby vo Francúzsku a Nemecku však hrozí nebezpečenstvo, že by sa financovanie rozširovania či dotácie pre roľníkov mohli dostať na agendu predvolebného boja. A to je podľa diplomatov posledná vec, ktorú by si želali.

Nemecko sa tiež obáva ďalšieho zvýšenia výdavkov na tento málo efektívny sektor v novom rozpočte únie po roku 2006, keď sa nové krajiny, ako napríklad Poľsko - so svojou početnou vidieckou populáciou - plne integrujú do Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Na CAP sa už teraz vynakladá 40 miliárd eur, čo je polovica európskeho rozpočtu. A preto aj idea európskeho komisára pre poľnohospodárstvo Franza Fischlera o prechode z priamych dotácií na financovanie rozvoja vidieka istým spôsobom vyhovuje nemeckým požiadavkám. Rozvoj vidieka bude totiž čiastočne financovaný z národných pokladníc, kým tradičné dotácie idú len z bruselského vrecka.

Komisia pri koncipovaní návrhu sledovala tri ciele: nájsť prijateľnú cestu medzi vyrovnaným rozpočtom a ponukou plných výhod novým členom, nechať pootvorené dvere pre radikálnu reformu CAP a uskutočniť ju čím skôr. Reforma CAP by sa však v žiadnom prípade nemala spájať s odkladom rozšírenia a nemala by sa robiť pod francúzskym či nemeckým tlakom, hoci niektorí členovia chcú za každú cenu vidieť jej jasnú podobu ešte pred prijatím nových krajín.

Dôležitým posolstvom komisie preto bolo, že rozširovanie nebude závisieť od reformy poľnohospodárstva. "Toto je najlepšie možné riešenie, a nie ponuka na rokovanie," povedal predseda EK Romano Prodi. Akékoľvek obavy, že rozširovanie bude viesť k nekontrolovateľnému zvýšeniu výdavkov, sa tak podľa neho rozplynú.

Faktom však zostáva, že akékoľvek prechodné obdobia - diskriminujúce nových členov - by mali byť čo najkratšie. Desať rokov je priveľa. Pre EÚ by bolo zlou vizitkou, keby mala akýchsi druhoradých členov. Cieľom je predsa spoločná poľnohospodárska politika pre všetkých.