Z výskumu diviačej zveri

Ing. Ján MERCEL - z časopisu WILD UND HUND

Je diviačia zver verná svojmu stanovišťu? Aké sú príčiny vysokých stavov tejto zveri? Aký je jej ročný prírastok? A ako ju zvládnuť? Na tieto otázky nám dáva odpoveď vedecká štúdia vypracovaná pod vedením Prof. Dr. Klausa Pohlmeyera, vedúceho Inštitútu pre výskum zveri pri vysokej škole veterinárnej v Hannoveri na základe výsledkov päťročného pozorovania diviačej zveri v Dolnosaskom lesnom obvode.

Výsledky tohto vedeckého výskumu vyvrátili doteraz ešte stále rozšírené omyly o príčinách veľkého rozšírenia, prírastkov, migrácie a sociálneho správania sa tejto našej rytierskej a bojaschopnej zveri.

Dôvody vysokých prírastkov a súčasných vysokých stavov diviačej zveri sú u nás dostatočne známe od našich odborníkov z výskumných ústavov a lesníckej a poľovníckej praxe, a preto touto problematikou obsiahnutou veľmi podrobne v uvedenej štúdii sa nebudeme zaoberať. Rozoberieme si v krátkosti otázku priestorového rozšírenia diviačej zveri a výskytu moru.

„Stará teória hodnotí diviačiu zver ako nestálu, nepokojnú a tulácku zver,“ upozorňuje Dr. Pohlmeyer. Výsledky uvedenej štúdie však dávajú úplne iný obraz:

· diviačia zver tvorí dobre usporiadaný rodinný útvar a správa sa prísne teritoriálne, teda je verná stanovišťu (ak existujú vyhovujúce podmienky na potravu a rastlinný kryt);

· vedúca diviačica určuje rozšírenie a túlanie sa čriedy, ktorá využíva skúsenosti vyhýbať sa nebezpečným priestorom, kde bolo strieľané na jej diviačatá;

· ak je vedúca diviačica ulovená, črieda stráca vernosť k svojmu stanovišťu. Výsledkom je väčšie územie, na ktorom sa zver túla, a vyššie škody;

· všetky diviačice nenarušenej čriedy rešpektujú párenie vedúcej diviačice a potláčajú možnosť párenia ročných diviačic a diviačic-lanštiakov;

· nenarušené rodinné zväzky obsahujú 25 - 32 jedincov (v Nemecku), ktoré sú rozdelené do menších čried;

· lanštiaky-samce vo veku 15 - 18 mesiacov sú od čriedy vytláčané, aby sa zabránilo ich účasti na párení diviačic v čriede a podnikajú extrémne túlanie na vzdialenosť viac ako 40 km. Pri tomto túlaní sú tieto neskúsené jedince relatívne veľmi často strieľané;

· od druhého roku života žijú tieto 2-ročné diviaky ako samotáre v určitom teritóriu a sú vylúčené z čriedy. Dr. Pohlmeyer doslova tvrdí: „Ulovenie diviakov v stredných rokoch je biologickým hriechom a je nezdôvodniteľné.“

Vzhľadom na vysoké stavy diviačej zveri a hroziaci mor ošípaných a na dôrazné upozornenie vererinárov by sa mal zabezpečovať predovšetkým odstrel diviačat bez ohraničenia hmotnosti. Na jedného lanštiaka by sa malo uloviť 3 - 5 diviačat. Aspoň 5% odstrelu by mali byť podriadené diviačice, nikdy nie vodiace, a to v čase od konca októbra do konca decembra, keď v čriedach nie sú diviačatá odkázané na materské mlieko.

„Diviačatá sú na mor ošípaných najnáchylnejšie,“ zdôrazňuje Dr. Pohlmeyer. Výskumy dokázali, že zo 156 diviakov infikovaných vírusom moru, bolo 144 diviačat, 9 lanštiakov a iba 3 jedince viacročné.

„Spoločné poľovačky nie sú výlučne príčinou toho, že sa mor rozširuje. Napriek masívnemu tlaku psov a honcov nezistili sme pri telemetrickom pozorovaní žiadne veľké odsťahovanie-migráciu diviakov,“ povedal vedúci Inštitútu na základe 5ročného pozorovania. Teritoriálne čriedy sa po 24 hodinách od skončenia poľovačky vrátili späť na svoje bývalé stanovište a „zmenili iba miesto odpočinku“. Neteritoriálne čriedy vyhľadali svoje staré územia do 5 dní. „Ak nájomcovia revírov toto ovládajú a spolupracujú pri spoločných poľovačkách,“ zdôrazňuje Dr. Pohlmeyer, „potom zvládneme šírenie diviačej zveri ako aj mor ošípaných.“