História a smerovanie ekologického poľnohospodárstva v SR

Organizovaný systém ekologického poľnohospodárstva na Slovensku vznikol v roku 1991, kedy sa doň prihlásilo 35 prevažne družstevných fariem, s rozlohou 15 tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy. Za situácie, kedy aj v poľnohospodárstve iba začínala transformácia z direktívneho riadenia na trhový systém, nebola na Slovensku ešte ani podnikateľská klíma pre samostatné podnikanie fariem, ani adekvátne iniciatívne prostredie environmentálnych občianskych aktivít „zdola“, podobné aktivitám tzv. „zelených“ vo vyspelých krajinách s demokratickou tradíciou.

Neexistoval ani dopyt konzumentov v rámci spotrebiteľskej verejnosti po ekologickej produkcii a ekologických potravinách. Iniciatívy pre rozvoj ekologického poľnohospodárstva v tejto situácii vznikli v priebehu rokov 1991–1992, v kruhoch rezortu vtedajšieho Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SR. V rámci rezortu bol postupne zorganizovaný záujmový okruh subjektov poľnohospodárskej prvovýroby (najskôr pod názvom alternatívne, neskôr organické, až po dnešný ustálený názov – ekologické poľnohospodárstvo) do organizovaného a evidovaného systému. Zároveň bol vytvorený legislatívny rámec systému vydaním prvých Pravidiel organického poľnohospodárstva, platných pre územie Slovenskej republiky. Bol tiež vybudovaný systém nezávislej kontroly a certifikácie produkcie. Možno teda konštatovať, že na rozdiel od vyspelých krajín západnej Európy, bol systém v počiatkoch organizovaný zo strany štátu, teda „zhora“. Uvedený postup bol nevyhnutný, keď sme chceli na Slovensku zachytiť prudký rozvoj ekologického hospodárenia vo vyspelých krajinách sveta i EÚ, ktoré v tomto smere majú už 20 – 30-ročnú tradíciu. Hnacím motorom na začiatku rozvoja ekologického poľnohospodárstva v týchto krajinách boli rôzni environmentálni aktivisti i celé organizácie, medzi ktorými boli aj producenti – farmári. Išlo najmä o tých farmárov, ktorí pristupovali k hospodáreniu s pocitom zodpovednosti k zachovaniu „čistoty“ pôdy, ako jednej zo základných zložiek životného prostredia a jedinečného a nenahraditeľného prírodného zdroja i pre ďalšie generácie, brániac sa najmä prehnanej chemizácii pôdy. Okrem producentov to bol aj okruh časti spotrebiteľov, ktorí sa dožadovali produkcie a potravín dopestovaných bez priemyselných hnojív a syntetických ochranných látok. Teda vo fáze vývoja ekologického poľnohospodárstva už išlo, prevažne o iniciatívu „zdola“ a štát sa k týmto iniciatívam postupne pripojil jednak legislatívou, ale i dotačnou politikou.

Ekologické poľnohospodárstvo má okrem environmentálneho, aj rozmer komerčný. Konečný úspech závisí, tak ako v každej hospodárskej činnosti, od rovnováhy medzi produkciou – výrobou a odbytom. Evolučný vývoj ekologického poľnohospodárstva v krajinách západnej Európy poskytoval v priebehu 20-30 rokov v trhových podmienkach prostredie pre postupný, harmonický rozvoj obidvoch týchto zložiek v rámci jeho komerčného rozmeru. Pokiaľ teda konštatujeme, že v krajinách EÚ sa podiel plôch v ekologickom systéme pohybuje v rozmedzí 3-10 % z celkovej výmery poľnohospodárskeho pôdneho fondu, zodpovedá tomu takmer aj obrat s bioprodukciou a biopotravinami na ich vnútornom trhu. Problém ďalšieho rozvoja (ale aj udržania na súčasnej úrovni) v SR je v tom, že kým podiel ekologicky obhospodarovanej pôdy v rámci systému, a teda aj podiel bioprodukcie, činí 2,24 %, odbyt bioprodukcie a biopotravín na vnútornom trhu je zatiaľ veľmi nízky. Tento problém súvisí s chýbajúcou infraštruktúrou spracovania bioprodukcie na potraviny, ale tiež s osvetou obyvateľstva – potenciálnych konzumentov. Ide o celý komplex, počnúc osvetou – informovanosťou, resp. propagáciou nových výrobkov, cez spracovateľskú sféru, až po maloobchodnú sieť potravinárskych predajní, čo je na Slovensku zatiaľ len v začiatkoch. Vo vyspelom zahraničí toto vykonávajú najmä združenia producentov za výdatnej spolupráce rôznych environmentálnych organizácii a aktivistov, ale predovšetkým so zapojením podnikateľských kruhov z odvetvia poľnohospodársko-potravinárskeho komplexu. Ďalší rozvoj ekologického poľnohospodárstva v SR nemôže závisieť iba od vývozu bioprodukcie do zahraničia (ten nebýva často stabilný). Jeho ďalší úspešný rozvoj bude závisieť predovšetkým na rozvinutí vnútorného trhu. Je aj v záujme ekologických fariem, aby svoje úsilie smerovali najmä do združení, či už regionálnych, alebo špecializovaných, podľa komodít alebo potravinárskych výrobkov a aby dotačnú podporu, o ktorú sa možno uchádzať v rámci agroenvironmentálnych programov, využívali aj na postupné budovanie následnej infraštruktúry, na rozvoj vnútorného trhu s bioprodukciou a biopotravinami, s cieľom dosiahnutia stability komerčného rozmeru ekologického poľnohospodárstva. K dosiahnutiu tohto cieľa by mal slúžiť i pripravovaný Akčný plán rozvoja ekologického poľnohospodárstva na Slovensku (2005-2010), ktorého návrh vypracovala pracovná skupina MVO, poľnohospodárov, inšpekcie, vedy a výskumu v ekologickom poľnohospodárstve SR a predložila dňa 8. decembra 2004 na Ministerstvo pôdohospodárstva SR.

Recenzoval: P. Zubal