MOŽNOSTI VÝBERU NÁRODNÉHO PRÁVNEHO PORIADKU A ZÁSADY MEDZINÁRODNÝCH OBCHODNÝCH ZMLÚV

24.09.1999 | Odborné konference

MOŽNOSTI VÝBERU NÁRODNÉHO PRÁVNEHO PORIADKU A ZÁSADY MEDZINÁRODNÝCH OBCHODNÝCH ZMLÚV

POSSIBILITIES OF THE CHOICE OF NATIONAL LEGAL ORDER AND THE PRINCIPLES OF INTERNATIONAL COMMERCE CONTRACTS

E. Marišová

Adresa autora:

JUDr.Eleonóra Marišová, Katedra práva FEM SPU Nitra, Tr.A.Hlinku 2,949 76 Nitra

Súhrn:

Zásady UNIDROIT odrážajú koncepcie, ktoré sa vyskytujú v celej rade právnych systémov. Podľa svojho obsahu sú “ Zásady” určené predovšetkým na to, aby poskytli súhrn pravidiel špeciálne upravených pre potreby medzinárodného obchodu. Zásady UNIDROIT majú nezáväznú povahu a i pri ich rozsiahlej aplikácii je potrebné mať na zreteli, že každý zmluvný vzťah v medzinárodnom práve súkromnom sa musí opierať o určitý rozhodujúci právny poriadok.

Summary:

The principles of UNIDROIT reflect conceptions that exist in many legal orders. ”The principles” according to their content the are stipulated to offer a whole of special principles for the needs of international commerce. The principles of UNIDROIT are not obligatory and what is significant , is that each contract in private international law has to be bind with a certain legal order.

Kľúčové slová:

zásady UNIDROIT, medzinárodné právo súkromné, pravidlá zmluvného práva, národný právny poriadok, zjednotenie súkromného práva

Key words:

the principles of UNIDROIT, private international law, rules of contract law, national legal order, unification of private law

MATERIÁL A METÓDY

Úsilie o medzinárodné zjednotenie súkromného práva malo dosiaľ formu v podstate záväzných dokumentov, ako sú nadnárodné normy, medzinárodné dohovory, prípadne vzorové zákony. Tieto dokumenty často prinášajú riziko, že zostanú zväčša neucelené a preto sa čoraz väčšmi volá po nelegislatívnych prostriedkoch medzinárodného zjednocovania a zosúlaďovania práva.

Účastníci zmluvných vzťahov s medzinárodným prvkom v oblasti medzinárodného obchodu si môžu slobodne zvoliť národný právny poriadok, ktorým sa bude ich vzťah spravovať. Zásady medzinárodných obchodných zmlúv, vypracovaných Medzinárodným ústavom pre zjednotenie súkromné práva (UNIDROIT) ako usporiadaný celok pravidiel osobitne prispôsobených potrebám medzinárodného obchodu sú spoločné pre existujúce národné právne poriadky. Preto zmluvné strany si často volia tieto zásady za pravidlá, ktoré sa budú aplikovať na ich zmluvu namiesto niektorého národného právneho poriadku.

VÝSLEDKY A DISKUSIA

Zásady medzinárodných obchodných zmlúv vypracované Medzinárodným ústavom pre zjednotenie súkromného práva (UNIDROIT) od svojho vydania v r.1994 vyvolali značný ohlas a možno konštatovať, že majú dnes vo svetových právnych spoločenstvách svoje významné postavenie.

Zásady medzinárodných obchodných zmlúv (ďalej len “ Zásady”) ustanovujú všeobecné pravidlá pre medzinárodné obchodné zmluvy.

Použijú sa, keď sa strany dohodli, že ich zmluva sa bude spravovať všeobecnými právnymi princípmi, podľa zásad “ lex mercatoria” alebo inými podobnými princípmi a zásadami.

Možno podľa nich riešiť určitú otázku, ak nemožno určiť rozhodujúce právo, ktoré sa má použiť.

Keďže zásady sú súborom pravidiel zmluvného práva, ktoré sú spoločné jestvujúcim národným právnym poriadkom alebo sú lepšie prispôsobené osobitným potrebám medzinárodných obchodov, strany môžu mať rozumné dôvody, aby ich zvolili za pravidlá, ktoré sa budú aplikovať na ich zmluvu namiesto toho či onoho národného práva.

Stranám, ktoré chcú Zásady prijať za pravidlá aplikovateľné na ich zmluvu, však možno odporúčať, aby v súvislosti s voľbou práva odkazom na Zásady neopomenuli dohodnúť rozhodcovskú doložku.

Treba mať totiž na zreteli, že sloboda voľby strán pri určení práva, ktorým sa bude ich zmluva spravovať, sa tradične obmedzuje na možnosť výberu niektorého národného práva. Preto odkaz na Zásady (ktoré nie sú “ národným právom” ale autonómnym súborom právnych pravidiel vytvorených na medzinárodnej úrovni) sa spravidla bude pokladať iba za dohodu o ich začlenení do zmluvy. Rozhodujúce právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa však určí až na základe pravidiel medzinárodného súkromného práva štátu miesta súdu (lex fori). Výsledkom takejto dohody potom bude viazanosť strán Zásadami len v rozsahu, ktorý neodporuje kogentným ustanoveniam príslušného národného práva, od ktorých sa strany nemôžu odchýliť ani na základe vzájomnej dohody.

Keď sa strany medzinárodných obchodných zmlúv nedohodli o voľbe konkrétneho národného práva, ktorým sa má zmluva spravovať, niekedy môžu ustanoviť, že zmluva sa bude spravovať “ všeobecnými právnymi princípmi”, zvyklosťami a obyčajmi medzinárodného obchodu” podľa zásady “ lex mercatoria” a pod.

Až dosiaľ sa takýto odkaz strán na zásady a pravidlá nadnárodnej povahy bez ich bližšieho spresnenia stretával s kritikou, okrem iného z dôvodu nanajvýš neurčitej povahy týchto pojmov. Aby sa zamedzila alebo aspoň značne obmedzila neistota sprevádzajúca určovanie obsahu takýchto hmlistých pojmov, v takýchto prípadoch možno odporúčať aplikáciu Zásad ako súboru systematicky usporiadaných a jasne definovaných pravidiel.

S poňatím existencie legis mercatoria ako tretieho právneho systému, nemožno podľa Z.Kučeru súhlasiť. Právne normy môžu byť vytvárané len štátmi, či už vlastnými právnymi predpismi alebo medzinárodnými zmluvami, prípadne v rámci činnosti medzinárodných organizácií. Úprava vyplývajúca z uvedených prostriedkov sa stane pre účastníkov záväznou len tým, že ju zahrnú pri zakladaní konkrétneho právneho vzťahu do svojej zmluvy, táto sa však musí opierať o určitý právny poriadok. Zmluvné strany tak môžu urobiť, pretože prakticky každý právny poriadok pripúšťa v záväzkovom práve rozsiahlu zmluvnú voľnosť strán. Zmluvné strany môžu v tomto rámci vymedzenom kogentnými normami rozhodujúceho práva dohodnúť pri zakladaní svojich právnych vzťahov úpravu svojich práv a povinností, ktorá sa odchyľuje od dispozitívnych noriem.

Určitý právny poriadok môže recipovať medzinárodné obchodné zvyklosti, ako to ustanovuje napr. Slovenský obchodný zákonník v § 730 v spojení s § 264, ktoré sú všeobecne záväzné práve len v dôsledku toho, že sa stali súčasťou slovenského právneho poriadku a ak sa tento použije ako rozhodujúce právo pre daný právny vzťah.

Tak ako je nutné podľa Kučeru, Z. Odmietnuť názory o existencii tzv. Lex mercatoria ako zvláštneho autonómneho právneho súboru, je nutné tiež odmietnuť názory, ktoré priznávajú v niektorých vzťahoch v medzinárodnom hospodárskom styku stranám takú schopnosť, že by ich zmluvná vôľa sama mimo určitého právneho poriadku, bola jedinýám právnym základom pre existenciu zmluvy a právneho vzťahu založeného touto zmluvou. Nemožno pripustiť predstavu zmluvy, ktorá existuje mimo určitého právneho poriadku. Je potrebné, aby zmluvné strany čo najpodrobnejšie upravili v zmluve svoje práva a povinnosti, najmä v nepomenovaných zmluvách. Podrobnou zmluvnou úpravou sa zužuje priestor pre uplatnenie noriem rozhodujúceho práva a znižuje sa prakticky význam jeho určenia. Napriek tomu sa však každá zmluva musí opierať o určité rozhodujúce právo určené na základe kolíznej normy alebo spočívajúce v priamych normách ktoré sú súčasťou určitého štátu.

Ako uvádzajú sami tvorcovia zásad UNIDROIT, bol pre prípravu týchto zásad nezáväzným východiskom Viedenský dohovor OSN o zmluvách v medzinárodnej kúpe tovaru, uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 160/1991 Zb. Pri zániku ČSFR SR sukcedovala do práv a záväzkov bývalej federácie, čím sa zaradila medzi dnes 48 zmluvných štátov Viedenského dohovoru.

Táto skutočnosť by mohla indikovať otázku s ohľadom na širokú akceptáciu Zmluvy OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru ( Viedenská zmluva) a v súčasnej dobe i vydaných Zásad UNIDROIT v medzinárodnej obchodnej praxi, aký je ich vzájomný vzťah a predovšetkým tu neexistuje riziko ich vzájomného súperenia, popr. ich vzájomných prekrývaní.

Možno konštatovať, že tomu tak nie je. To ostatné vyplýva z ich odlišného právneho charakteru. Zatiaľ čo Viedenská zmluva má záväznú povahu potvrdenú prijatím na medzinárodnej vládnej úrovni, Zásady UNIDROIT majú nezáväznú povahu.

Podľa zásad medzinárodného práva súkromného sa v prípade, že si zmluvné strany nezvolili rozhodujúce právo, ktorým sa má riadiť ich zmluvný vzťah, bude sa jednať o právo, ktoré vykazuje najužší vzťah k vecnému obsahu zmluvy. Pri medzinárodnej kúpnej zmluve pritom väčšinou pôjde o právo štátu, v ktorom má sídlo predávajúci, pretože on prináša zmluvne typické plnenie. V praxi môže nastať situácia, kedy slovenský podnikateľ ako kupujúci, ktorý si nedohodol rozhodujúce právo so svojím zahraničným obchodným partnerom predávajúcim, sa v prípade plnenia zmluvy alebo v prípade sporu bude musieť riadiť právom štátu predávajúceho, ktoré neovláda. Ocitne sa v sťaženej pozícii, kedy musí počítať s vyššími nákladmi na právne zastupovanie. Pokiaľ sa strany dohodnú až dodatočne po vzniku právneho pomeru na voľbe rozhodujúceho práva, má za to, že ich dohoda má spätnú účinnosť, a to od momentu vzniku právneho pomeru. Platí tu však výnimka, že dodatočnou voľbou práva nesmie byť dotknutá platnosť zmluvy, čo do jej formy a zrušené prípadne práva tretích osôb.

Zvolené právo sa môže vzťahovať na celý vzťah alebo len na určitú súčasť právneho pomeru, alebo na rôzne otázky, ktoré sú jeho súčasťou. Napr. spôsob plnenia, uplatňovanie nárokov z vád tovaru, penále náhradu škody a pod. Pritom pre každú z takto určených právnych otázok môže byť stanovené iné rozhodujúce právo, čo z hľadiska praxe nie je najvhodnejšie.

Podľa článku “Dohovoru” však môžu zmluvné strany buď :

· vylúčiť použitie “Dohovoru “ v zmluvnom vzťahu ako celku

· vylúčiť použitie ktoréhokoľvek ustanovenia “ Dohovoru”

· zmeniť právne účinky ktoréhokoľvek ustanovenia “ Dohovoru”

“ Dohovor” nepredpisuje formu týchto vylúčení alebo zmeny, preto je možné urobiť to ústne, písomne, ale aj konklugentne, dôležitý je prejav vôle zmluvných strán smerujúci k určitým právnym účinkom. Ak chcú zmluvné strany zmluvný vzťah podriadiť určitému právnemu poriadku, doporučuje sa , aby takáto ich dohoda bola v zmluve doplnená prehlásením o vylúčení použitia “ Dohovoru”. Napr. ak zmluvné strany chcú, aby ich zmluvný vzťah sa riadil slovenským právnym poriadkom, je nutné výslovne vylúčiť aplikáciu “ Dohovoru”.

Úprava kúpnej zmluvy obsiahnutá v obchodnom zákonníku bude teda výlučne aplikovaná v prípade, že kolízne ustanovenie bude odkazovať na náš právny poriadok pri posudzovaní sporných právnych následkov vyplývajúcich z kúpnych zmlúv s medzinárodným prvkom. Predpokladom toho však je to, že bude podľa ustanovenia “ Dohovoru” vylúčená expressis verbis aplikácia “ Dohovoru”, ktoré by inak bolo nutné obligatórne aplikovať, teda ak ide o spor medzi subjektami, ktoré sú zo zmluvných štátov “ Dohovoru”.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že náš Obchodný zákonník obsahuje zvláštne ustanovenie pre záväzkové vzťahy v medzinárodnom obchode.

V tomto smere je významné ust.§ 756 Obchodné zákonníka podľa ktorého sa ust. Obchodného zákonníka použijú len vtedy, ak medzinárodná zmluva, ktorá je pre SR záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje odlišnú úpravu.

Úprava vzťahu Obchodného zákonníka a medzinárodných zmlúv vychádza zo zásady, že prednosť pred úpravou v zákone má úprava obsiahnutá v medzinárodnej zmluve.

Aj keď Viedenský dohovor bol vo svetovom merítku široko akceptovaný, možno si predstaviť prípady, keď vznikne kúpna zmluva medzi dvoma stranami, ktoré nemajú sídlo, resp. miesto podnikania v zmluvných štátoch Viedenského dohovoru. V takýchto prípadoch by nastal priestor pre použitie Zásad UNIDROIT ako alternatívneho súboru medzinárodne zjednotených pravidiel či už v dôsledku výslovnej voľby zmluvných strán, alebo preto, že zmluva odkazuje na “ všeobecné právne princípy, alebo Lex mercatoria.

Záver

Je nesporné, že existujú celé súbory právnych pravidiel, ktoré majú schopnosť regulovať zmluvné vzťahy v medzinárodnom obchode. Poslaním zásad UNIDROIT je poskytnúť usporiadaný celok pravidiel osobitne prispôsobených potrebám medzinárodného obchodu.

Zásady UNIDROIT majú však v porovnaní s medzinárodne unifikovanými priamymi normami, ako je Viedenský dohovor OSN, nezáväznú povahu.

Účelom tohto príspevku je poukázať na potrebné aktivity v hľadaní nových ciest v medzinárodno-právnej regulácii medzinárodného obchodu.