Za využívanie prírodných zdrojov treba platiť

Väčšina si jeho meno spája s funkciou rektora Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, ktorú zastával v rokoch 1990 až 1996. Po ukončení druhého funkčného obdobia v tejto pozícii pôsobil až do roku 2001 vo funkcii riaditeľa Štatistickej divízie FAO v Ríme. Po návrate zo sveta na jeden rok opäť „zakotvil“ v Nitre, ale od roku 2002 už pôsobí ako dekan Fakulty sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského v Bratislave. Napriek tomu, že hlavnou pracovnou náplňou Ladislava KABÁTA, pretože o ňom je reč, už nie je poľnohospodárstvo, jeho názory na súčasný vývoj a perspektívy agrárneho odvetvia sú určite veľmi zaujímavé a podnetné.

• Tak ako celá spoločnosť, aj poľnohospodárstvo sa vyvíja a mení. V súčasnosti naň asi najviac vplýva proces globalizácie. Kam podľa vás agrárne odvetvie smeruje, a aké je či bude jeho miesto v celosvetovom i národnom hospodárstve?

- Poľnohospodárstvo je odvetvie, v ktorom nemožno robiť zmeny zo dňa na deň a ani z roka na rok. Ide o ľudskú činnosť, ktorá má bohatú históriu, ktorá je viazaná na pôdno-klimatické podmienky a na demografický vývoj. Na druhej strane, aj poľnohospodárstvo musíme brať ako súčasť národného hospodárstva a nemôžeme sa naň pozerať ako na nejaký izolovaný prvok v živote spoločnosti. A tak, ako sa mení a dynamicky vyvíja ekonomika a spoločnosť, mení sa aj postavenie poľnohospodárstva v nej.

V globalizujúcom sa svete asi najviac vnímame faktor nerovnomerného rozdelenia agrárnej výroby a tým aj dostupnosti potravín. Vzhľadom na to, že ekonomicky vyspelé krajiny majú obrovský náskok v oblasti poľnohospodárskych technológií, produkujú omnoho viac potravín než je potrebné. Na svetovom agrárnom trhu teda dochádza k zvláštnej situácii. Na jednej strane máme oblasti, kde je obrovská prevaha ponuky nad dopytom, a na strane druhej zasa regióny, kde ľudia nemajú prístup k dostatočnému množstvu potravín.

Vo svete pritom existujú rôzne názory na to, ako riešiť túto situáciu. V podstate sa však presadzuje tendencia, že vyspelé krajiny sa snažia vyrábať čo najviac a svoje prebytky potom „dávajú“ krajinám tretieho sveta vo forme humanitárnej alebo priamej potravinovej pomoci. Toto však nie je skutočná pomoc pre tieto štáty, pretože v ich prípade už nemožno v súčasnosti hovoriť o absolútnom nedostatku potravín. Potraviny na miestnom trhu totiž sú, ale ľudia nemajú prostriedky na to, aby si ich kúpili.

Vhodnejším riešením pre rozvojové krajiny by bolo zlepšiť dôchodkovú situáciu ich obyvateľov. Jednou z ciest na dosiahnutie tohto cieľa je to, že ekonomicky vyspelé krajiny dajú týmto štátom šancu, aby mohli s nimi férovo obchodovať. Mám na mysli najmä agrárny obchod, pretože to je prakticky jediná oblasť, v ktorej môžu vyspelým štátom konkurovať.

• Ekonomicky silné krajiny však veľmi často poukazujú na nízku kvalitu a zdravotne nevyhovujúce potraviny, pochádzajúce z tretieho sveta...

- O tom, že kvalita a zdravotná bezchybnosť potravín musia byť na prvom mieste, nemožno pochybovať. Ja si však myslím, že za veľkou snahou ochrániť spotrebiteľa sa skrývajú lobistické záujmy vplyvných skupín odvetvia spracovania a distribúcie potravín.

Spomeniem napríklad aj u nás veľmi dobre známy systém HACCP. Dovolím si tvrdiť, že legislatíva, ktorá upravuje aplikáciu tohto systému na Slovensku, bola robená veľmi schématicky a bez toho, aby sa kompetentní zamysleli nad tým, nakoľko chránia zdravie spotrebiteľa a nakoľko obmedzujú podnikateľke prostredie. V krajinách EÚ-15 sa neuplatňujú také prísne normy HACCP, ako je to na Slovensku. Mali by sme si uvedomiť, že práve v dôsledku „rigidného“ uplatňovania týchto noriem sme zlikvidovali to, čomu sa hovorí maloroľnícky trh, respektíve trh s poľnohospodárskymi prebytkami. Mäso sa prakticky „v malom“ nepredáva a mliečne výrobky len vo veľmi obmedzenom množstve. Kompetentní budú tvrdiť, že to je v záujme zdravia spotrebiteľa. Ja si však myslím, že o nič menší záujem o ochranu zdravia spotrebiteľov nemajú ani kontrolné orgány v Taliansku, vo Francúzsku či v Nemecku, a napriek tomu si na tamojšom trhu môžeme kúpiť „domáce“ víno, syr či šunku. Naši prvovýrobcovia sú však ponechaní napospas veľkoodberateľom s tým, že nemajú absolútne žiadnu šancu, aby si našli nejaký iný realizačný „kanál“ pre svoje produkty.

Aby som sa ale vrátil k otázke. Myslím si, že v prípade potravín z tretieho sveta je ochrana spotrebiteľa namieste, ale mali by sme sa na to pozerať „triezvo“ a mali by sme si uvedomiť, že tieto krajiny pre nás nepredstavujú z tohto hľadiska mimoriadne vážne nebezpečenstvo. Nemajú totiž peniaze na to, aby používali chemické ochranné prostriedky či priemyselné hnojivá. Možno by sme nakoniec zistili, že ich produkty sú zdravšie než tie, ktoré produkujú európski výrobcovia.

• Skôr či neskôr zrejme bude musieť EÚ otvoriť svoj agropotravinársky trh a konkurencia na ňom tak opäť vzrastie. Dokáže sa s tým európske poľnohospodárstvo vyrovnať?

- Na produkciu potravín sa treba pozerať aj z toho hľadiska, že Európska únia „vymiera“ a počet jej obyvateľov klesá. Mali by sme si teda uvedomiť, že ak budeme rôznymi regulačnými a ochrannými opatreniami obmedzovať ekonomický rozvoj v krajinách tretieho sveta, tak obyvateľom týchto štátov, kde populačný boom stále pokračuje, naozaj nič iné nezostane, len sa sťahovať tam, kde je potravín dostatok. Ak sa zamyslíme nad tým, ako vyzerá populačný vývoj - a už sú v tomto smere vypracované pomerne presné odhady až do roku 2050 - vieme vyrátať aj objem potravín, ktoré pre týchto ľudí potrebujeme. Podľa mňa by sa európske poľnohospodárstvo malo vydať na cestu minimalizovania intenzifikačných vstupov do výroby. To znamená, agrárnu výrobu nasmerovať na model racionálneho využívania tých prírodných zdrojov, ktoré sú k dispozícii. Európske poľnohospodárstvo by teda malo obmedzovať intenzívne formy výroby a rozširovať by malo extenzívne formy hospodárenia.

Aj preto som napríklad proti využívaniu geneticky modifikovaných produktov a hlavne proti tvrdeniu ich zástancov, že využívanie týchto produktov zlepší situáciu 800 miliónov ľudí, ktorí nemajú prístup k dostatočnému množstvu potravín. To je obyčajná demagógia. Na svete je už v súčasnosti dostatok potravín a nepotrebujeme ešte zvyšovať intenzitu poľnohospodárskej výroby cez geneticky modifikované produkty.

V žiadnom prípade si však nemyslím, že by sa európske poľnohospodárstvo nemalo rozvíjať. Poľnohospodárstvo bude aj naďalej plniť ekonomické a sociálne úlohy a roľníci budú stále niesť zodpovednosť za udržiavanie životného prostredia. Ale ak hovoríme o zodpovednosti, to ešte neznamená, že polia musia byť intenzívne využívané. To samozrejme znamená, že ekonomický zisk nemôže byť jediným kritériom pre hodnotenie práce roľníka. Predpokladám, že ako vysoko rozvinutá spoločnosť chceme, aby roľníci aj naďalej obrábali pôdu a chovali zvieratá, a tak ochotne prispejeme na ich činnosť, na ich život a na funkcie, ktoré vykonávajú v záujme celej spoločnosti.

• Hovoríte, že hoci by v budúcnosti malo dôjsť k poklesu intenzity agrárnej výroby, poľnohospodárstvo ako také by malo existovať, keďže plní aj významné mimoprodukčné funkcie, a na tie by mala spoločnosť prispievať. Na Slovensku však časť politikov a ekonómov stále meria význam poľnohospodárstva iba jeho podielom na tvorbe HDP a jeho rozvoju či podpore neprikladá žiadny význam. Aký by bol váš argument proti týmto názorom? Prečo by sme vlastne mali poľnohospodárstvo podporovať?

- Argumenty zástancov nepodporovania poľnohospodárstva sú veľmi zjednodušujúce. V prvom rade by sa mal zmeniť pohľad na prácu poľnohospodára. Musíme si uvedomiť, že aj za využívanie prírodných zdrojov - vody, pôdy či vzduchu - treba platiť. A zároveň si treba položiť otázku, kto a koľko zo životného prostredia odoberá, a akým spôsobom to kompenzuje. Ide o takzvané externality, ktoré vstupujú do výroby, a ktoré zatiaľ nemajú reálne ocenenie. Veď len vďaka tomu, že sú polia zelené, že rastliny produkujú kyslík a viažu CO2 a vytvárajú biomasu, „oživujú“ životné prostredie a udržiavajú v ňom rovnováhu. A práve poľnohospodári či lesníci majú túto činnosť v náplni práce.Roman Lettrich