Fyziologická škvrnitosť jačmeňa – aktuálna choroba neznámeho pôvodu

Fyziologická škvrnitosť jačmeňa je v strednej Európe pomerne frekventovaná choroba, ktorej príčiny dosiaľ nie sú úplne objasnené. Na Slovensku sa vyskytuje sporadicky v niektorých rokoch a v niektorých lokalitách. Aktuálne sa vyskytla aj v tomto roku (2006) na jarných a ozimných jačmeňoch. K väčšiemu rozšíreniu došlo po prudkom oteplení v júli, ktorému predchádzalo dlhšie trvajúce obdobie extrémne nízkych teplôt a chladného rázu počasia. Z hľadiska rastových fáz vo väčšine lokalít výskytu išlo o obdobie po vyklasení a odkvitnutí ozimných jačmeňov.

Pomerne intenzívne výskyty boli pozorované na strednom a južnom Slovensku, miestami aj v iných regiónoch. Pestovateľov škvrny neznámej morfológie väčšinou prekvapili, nakoľko sa jedná o pomerne neznámu chorobu a literárnych údajov o nej je iba veľmi málo. Iná skupina pestovateľov bola sklamaná, nakoľko sa škvrnitosť vyskytla aj po aplikácii fungicídov a hľadali sa dôvody, prečo bol použitý fungicíd neúčinný.Ďalším prekvapením bola situácia, keď niektorí pestovatelia, dokonca aj niektorí „odborníci“ bez hlbších znalostí, označili túto škvrnitosť za hubovú chorobu a nezmyselné aplikácie pesticídov sa opakovali, no bez väčšieho účinku. V tomto článku sú uvedené základné poznatky o fyziologickej škvrnitosti, ktoré napomôžu pestovateľom k správnej diagnóze a voľbe správnych ochranných opatrení. Aj v tomto prípade totiž platí zásada, že iba správna diagnóza vedie k správnej, účinnej a ekonomicky efektívnej ochrane.

Prvý krát bola fyziologická škvrnitosť objavená koncom 80-tych rokov 20-teho storočia v Nemecku. Vyskytla sa a dodnes sa vyskytuje aj na ozimných a aj na jarných jačmeňoch. Od obdobia prvého výskytu, resp. nálezu sa choroba vyskytuje sporadicky, v niektorých rokoch, v niektorých oblastiach a na niektorých odrodách. Výnimkou nie je ani extrémny výskyt vedúci k významným stratám na úrode. Vo väčšom meradle sa fyziologická škvrnitosť na Slovensku vyskytla v rokoch 2002 a 2006. Postupne sa správy o výskyte fyziologickej škvrnitosti objavili aj v iných krajinách Európy, severnej Ameriky a Austrálie. Pôvod fyziologickej škvrnitosti je dosiaľ neznámy a choroba je považovaná za etiologicky polyfaktoriálnu. Výskumné práce všetkých autorov poukázali na fakt, že nemá mikrobiálny pôvod a na vzniku symptómov sa nepodieľa nijaký druh mikroorganizmu.

Dôvodom je pravdepodobne kombinácia nepriaznivých faktorov, ku ktorým je náchylnosť jačmeňa daná geneticky. Bolo totiž zistené, že na chorobu sú náchylné iba niektoré odrody. Ich citlivosť sa manifestačne prejavuje aj v odrodových pokusoch, kde v rokoch prirodzeného a vyššieho výskytu fyziologickej škvrnitosti možno vidieť veľmi markantné rozdiely. Najväčší vplyv na vznik a prejav symptómov majú fyziologicko-environmentálne stresy. K najpravdepodobnejším z nich patria extrémne vysoké alebo extrémne nízke teploty, vysoká slnečná radiácia, vysoká koncentrácia polutantov v ovzduší, deficiencia a kombinácie deficiencie mikro a makroelementov, nesprávne použitie pesticídov, fytotoxicita pesticídov a pod. Tieto faktory vedú k neparazitickému odumieraniu buniek, ktoré sa niekedy označuje aj ako neparazitická nekróza.

Viaceré práce autorov smerovali k umelému vytvoreniu stresových podmienok pre rastliny jačmeňa, ale väčšinou sa skončili neúspechom a neboli schopné vyvolať typický vznik fyziologickej škvrnitosti. Vznik choroby je teda výsledkom zatiaľ neznámej kombinácie viacerých faktorov. Experimentálne bolo potvrdené, že náchylné genotypy pri vzniku škvrnitosti nadmerne produkujú vysoké množstvá O2- a majú nízke hladiny oxidačného potenciálu. Symptómy fyziologickej škvrnitosti sa najčastejšie zamieňajú za symptómy hubových chorôb, najmä za hnedé škvrnitosti, na ktoré sa veľmi podobajú. Preto treba k diagnóze pristupovať precízne, na základe detailov, a nie iba povrchným vizuálnym zhodnotením listov. Symptómy choroby postihujú iba listy, zväčša posledné štyri, vrátane zástavového listu. Poškodenie sa prejavuje spočiatku ako chlorotická drobná škvrnitosť. Škvrny sa neskôr rozširujú v plošnú nekrózu, ktorá môže presahovať aj veľkosť 10 mm. Škvrny môžu byť tmavé, vpadnuté, pripomínajúce helmintospóriovú škvrnitosť, alebo môžu byť difúzne, svetlohnedej farby, bez ostrých okrajov a bez ostrého prechodu zdravého a postihnutého pletiva. Rozsah škvŕn môže byť variabilný, pri silnejšom výskyte postihuje 30-60 % listovej plochy posledných troch listov. Straty na úrode, odvíjajúce sa od straty alebo zníženia výkonnosti asimilačnej plochy, sa pohybujú pri silnom výskyte až na úrovni 10-20 %.

Možnosti ochrany

Možnosti ochrany sú zdanlivo obmedzené, nakoľko vplyv komplexu abiotických a environmentálno-fyziologických faktorov v zatiaľ neznámej korelácii a kombinácii nemožno ani predpokladať a ani nijako ovplyvniť. Východiskom sa zdá byť nepestovanie náchylných odrôd, avšak fyziologická škvrnitosť sa nevyskytuje v každom roku a navyše náchylné odrody majú väčšinou vysoký úrodotvorný potenciál alebo dobrú sladovnícku kvalitu, vďaka čomu sa tešia obľube pestovateľov. Preto nemožno citlivé odrody automaticky zatracovať, nakoľko sa dopredu nedá predpokladať, či v nadchádzajúcej sezóne budú vhodné podmienky pre vznik symptómov. Metódy ochrany sú zväčša nepriame, spočívajúce v optimalizácii podmienok pestovania všeobecne. Do toho balíka správnej agronomickej praxe možno zahrnúť všetky agrotechnické operácie, od kvalitného osiva, cez správne ošetrovanie počas vegetácie, až po chemickú ochranu proti chorobám a škodcom.

Priama chemická ochrana fungicídmi nemá zmysel, pretože choroba nie je hubového pôvodu. Preto pri prejave symptómov je už akákoľvek aplikácia fungicídov nezmyselná a zbytočná. Napriek celkovo zdanlivej neopodstatnenosti chemickej ochrany predsa len určité fungicídy majú zmysel, avšak nie pri plnom prejavení sa symptómov. Vo viacerých pokusoch bolo totiž zistené, že ak boli preventívne aplikované niektoré fungicídy s fyziologickým účinkom (napr. strobiluríny a niektoré azoly), dochádzalo k výraznej redukcii symptómov. Treba však zdôrazniť, že za zníženie frekvencie symptómov nie je zodpovedná fungicídna účinnosť prípravkov, ale ich fyziologický efekt, ktorými sú strobiluríny a niektoré azoly známe. Špekuláciou zatiaľ zostáva účinnosť iných fyziologicky aktívnych látok (napr. rôznych stimulátorov a regulátorov fyziologických procesov), ktoré dosiaľ neboli overené. Ďalšou nezodpovedanou otázkou zostáva, čo je to preventívna aplikácia proti fyziologickej škvrnitosti.

V praxi sa v porastoch jačmeňa fungicídy používajú bežne, preto sa ako pomerne účinné východisko ochrany proti tejto chorobe javí použitie takých fungicídov (cielene proti hubovým chorobám), ktoré majú aj vedľajší fyziologický efekt, schopný eliminovať výskyt fyziologickej škvrnitosti. Do úvahy prichádza aplikácia fungicídov proti chorobám listov, resp. klasov, vykonaná vo fáze steblovania, skôr však pri objavení sa klasu alebo posledného listu. Takýto výber fungicídu (napr. strobilurínu, resp. kombinácie strobilurínu s azolovou zložkou) však netreba aplikovať paušálne, skôr ho treba využiť pri odrodách, ktoré sú známe svojou náchylnosťou na fyziologickú škvrnitosť. V každom prípade je najpodstatnejšie správne diagnostikovať chorobu a pri nejasnostiach sa radšej treba obrátiť na odborníka. V žiadnom prípade netreba podliehať panike a nezmyselne aplikovať fungicídy, pretože po rozvinutí sa symptómov už nemajú ani zmysel, ani ekonomickú efektivitu a vytvorené škvrny z listov v žiadnom prípade už neodstránia.

Ing. Kamil Hudec, PhD.,

Katedra ochrany rastlín, SPU v Nitre