Dotácie by nemali byť viazané na produkciu

Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), ktorej členom je od roku 2000 aj Slovensko, sa zoberá prakticky všetkými sektorálnymi politikami. Jednou z oblastí, ktorým sa venuje už od svojho vzniku v roku 1960, je poľnohospodárstvo. Organizácia pritom vystupuje ako zástanca liberalizácie trhu s agrárnymi komoditami a reforiem súčasných poľnohospodárskych politík, ktoré narúšajú medzinárodný obchod a vedú k mnohým obchodným sporom. Túto oblasť má takpovediac v náplni práce Direktoriát pre poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo, ktorého generálnym riaditeľom je Štefan TANGERMANN. Počas jeho nedávnej návštevy Bratislavy, kde diskutoval s našimi odborníkmi o využití poznatkov OECD pri tvorbe poľnohospodárskej politiky SR. poskytol rozhovor Týždenníku ROĽNÍCKE NOVINY.

Väčšina diskusií týkajúcich sa poľnohospodárstva sa „točí" okolo dotácií a iných foriem podpôr podnikania na pôde. Prečo vlastne jednotlivé štáty finančne podporujú agrárnu výrobu? Nemohlo by poľnohospodárstvo existovať aj bez dotácií?

Korene agrárnych subvencií musíme hľadať v minulosti - predovšetkým v čase po druhej svetovej vojne, kedy bolo potrebné zabezpečiť výrobu dostatočného množstva potravín a zároveň aj chrániť ich producentov. V súčasnosti sa už subvencie vyplácajú najmä preto, aby pomohli hospodárstvu prekonať problémy, ktoré spôsobila podporná politika uplatňovaná v minulosti. V budúcnosti by sme preto mali dosiahnuť taký stav, aby dotácie už neriešili problémy vytvorené predchádzajúcimi podpornými politikami, ale aby smerovali k dosahovaniu nových cieľov.

Jednotlivé krajiny či zoskupenia štátov by si pritom mali jasne stanoviť, ktoré ciele chcú prostredníctvom agrárnej politiky podporovať, ale tak, aby to nedeformovalo domáci a medzinárodný trh.

Ktoré typy podpôr sú podľa vás takpovediac najškodlivejšie?

Z našich výskumov jednoznačne vyplýva, že práve tie druhy podpôr, ktoré sú priamo spojené s výrobou istých komodít, alebo sú priamo nasmerované na cenu určitých produktov, deformujú prostredie nielen na domácom, ale aj na medzinárodných trhoch, pretože motivujú poľnohospodárov k tomu, aby vyrábali aj komodity, ktoré si nedokážu nájsť uplatnenie na trhu. Týka sa to napríklad „umelého" udržiavania neúmerne vysokýchcien v určitom uzavretom teritóriu - colnými alebo inými obchodnými bariérami - alebo platieb farmárom, ktoré sú priamo odvodené od vyprodukovaného množstva danej komodity.

Myslíte si, že práve oddelenie platieb od produkcie, ktoré v rámci reformy spoločnej agrárnej politiky zavádza Európska únia, je najlepším spôsobom na to, ako liberalizovať trh s agrárnymi produktmi?

„Odpojenie" platieb od produkcie je prvý a najdôležitejší krok na ceste k tomu, aby sme sa zbavili negatívnych dopadov predchádzajúcich poľnohospodárskych politík. Druhým krokom musí byť zameranie podpôr na ciele, ktoré si vytýčime. Musíme sa pritom snažiť dosiahnuť taký stav, aby sme pomocou podpôr motivovali roľníkov napĺňať ciele, ktoré od nich vyžaduje spoločnosť.

To zameranie podpôr by malo byť jednotné pre celú Európsku úniu, alebo by mal byť vytvorený aj istý priestor pre jednotlivé členské štáty?

Európska únia by mala v prvom rade vytvoriť podmienky pre takýto posun vpred, a to tým, že presunie finančné prostriedky z prvého do druhého piliera spoločnej poľnohospodárskej politiky. Zároveň netreba zabúdať na to, že v rámci druhého piliera treba zachovať čo najväčšiu možnú mieru flexibility nielen pre jednotlivé krajiny, ale aj pre jednotlivé regióny v rámci týchto štátov.

Európska únia hovorí o „odpájaní" platieb prakticky už dvadsať rokov, ale zdá sa, že v praxi zatiaľ nedošlo k veľkému posunu v tejto oblasti...

Súhlasím s tým, že pokrok mohol byť väčší, ale na druhej strane si treba tiež uvedomiť, že prax je vždy oveľa zložitejšia ako teória, zvlášť v prípade poľnohospodárstva. Podľa mňa preto treba oceniť, že sa únia k tomuto kroku odhodlala a že ho aj realizuje v praxi. Z celosvetového pohľadu je pritom únia vedúcim hráčom v tejto oblasti. Pozitíva uvedeného kroku sú už v niektorých štátoch únie jasne vidieť a práve to poslúži ako dobrý vzor a podnet aj pre tie krajiny, ktoré nie sú celkom naklonené myšlienke „odpájania" platieb, aby k tomuto kroku pristúpili. Ako príklad môžem uviesť Írsko, ktoré bolo ešte pred niekoľkými rokmi odporcom „odpájania" platieb, ale postupom času samotní írski farmári uznali, že ide o krok správnym smerom a „prinútili" vládu, aby aj ona nastúpila na túto cestu. A v súčasnosti je práve Írsko akýmsi motorom zmien v agrárnej politike EÚ.

Poľnohospodárstvo má v európskych, ale aj v mnohých ďalších krajinách akýsi osobitný štatút v rámci národného hospodárstva. Myslíte si, že to je správne, alebo by sa aj agrárne odvetvie malo riadiť „bežnými" trhovými pravidlami?

Poľnohospodárstvo by malo byť podľa mňa obmedzované presne tými istými mechanizmami ako iné odvetvia národného hospodárstva a malo by byť v plnej miere vystavené pôsobeniu trhových princípov. Zároveň však treba povedať, že poľnohospodárstvo plní aj mnoho iných celospoločenských úloh, ktoré sa nedajú finančne ohodnotiť a ktoré sa nezaplatia predajom poľnohospodárskych výrobkov. Práve preto bude aj naďalej veľmi dôležité, aby vlády podporovali poľnohospodárov v tých aktivitách, ktoré majú takúto pridanú hodnotu pre spoločnosť. Ak si stanovíme, aká časť územia má byť z ekologických, ekonomických či sociálnych dôvodov obhospodarovaná poľnohospodármi, tak vzápätí zistíme, koľko treba roľníkom zaplatiť, aby sa o takúto časť územia starali.

Veľa však treba spraviť aj v oblasti informovania spoločnosti. Z našich výskumov totiž vyplynulo, že len pomerne malá časť verejnosti vie, aké mimoprodukčné funkcie plní poľnohospodárstvo a aký úžitok to spoločnosti prináša.

ROMAN LETTRICH

(Roľnícke noviny, č. 48, 25. novembra 2005)